Hry na príčinu a následok pre deti od 1 do 3 rokov (a prečo batoľatá všetko opakujú)

Každý rodič ročného dieťaťa už videl pokus s lyžičkou. Lyžička letí cez okraj detskej stoličky. Rodič ju zdvihne. Lyžička zas letí dolu. A tak štyridsaťkrát. Vyzerá to ako huncútstvo. V skutočnosti je to veda.

Na čo je tá lyžička

Približne od deviatich mesiacov do troch rokov má dieťa jednu hlavnú úlohu: prísť na to, ako svet reaguje naňho. Hodí lyžičku a tá spadne, zarinčí a objaví sa dospelý. Hodí ju znova a stane sa to isté. A ešte raz, stále to isté. To opakovanie nie je tvrdohlavosť. Batoľa si overuje prírodný zákon a robí mu to obrovskú radosť, pretože svet, ktorý reaguje predvídateľne, dáva deťom pocit istoty.

Psychológovia tomu hovoria učenie sa príčiny a následku a stojí na ňom veľa z toho, čo príde neskôr: reč (poviem „hore“ a niekto ma zdvihne), vzťahy s ľuďmi (usmejem sa a ona sa usmeje) a nakoniec aj uvažovanie („keď do veže strčím, spadne, tak to radšej neurobím“). Dieťa, ktoré zažilo tisíce spoľahlivých situácií príčiny a následku, čaká, že svet dáva zmysel.

Čo majú dobré hračky na príčinu a následok spoločné

• Účinok príde rýchlo. Čím kratšia pauza, tým ľahšie dieťa spojí čin a výsledok.
• Je zakaždým rovnaký. Celé učenie je práve o spoľahlivosti.
• Riadi to dieťa. Hračky, ktoré niečo predvádzajú samy, učia o vlastnom vplyve oveľa menej.
• Účinok je výrazný. Svetlo, zvuk, pohyb. Jemné efekty ročné dieťa nezaujmú.
• Nedá sa to urobiť zle. Neexistuje neúspech, len ďalší účinok.

Patria sem vyskakovacie hračky, svietiace bubienky, aj obyčajná varecha s hrncom. A tiež klávesnica, ak počítač smie odpovedať, a na to je tu Kaboom Keys.

Ďalší krok: cieľ

Niekedy okolo druhých narodenín samotná príčina a následok prestane stačiť. Dieťa už nechce, aby sa len niečo stalo, chce, aby sa stalo konkrétne niečo. Tu sa začína mierenie, načasovanie a predvídanie.

Ball Bonanza vznikla presne pre tento krok. Lopta sa odráža po obrazovke plnej zvieratiek z emoji. Ťukni kamkoľvek a lopta letí k tvojmu prstu. Keď trafí zvieratko, to sa roztočí, sploští alebo sa prekvapene zatvári. Stále sa nedá prehrať a nie je čo dokončiť, ale už je tu cieľ a účinok závisí od toho, kam dieťa ťukne, nielen či ťukne. To je poriadny skok v náročnosti a dvojročné deti ho zvládnu s viditeľnou hrdosťou.

Tri veci, ktoré pritom nenápadne učí:

1. Mierenie. „Chcem loptu tamto, tak ťuknem tamto.“
2. Trpezlivosť. Najprv je ťuknutie, odraz príde o chvíľku neskôr. Naučiť sa počkať pol sekundy na výsledok je ťažšie, než sa zdá.
3. Čítanie reakcií. Zvieratká majú tváre. Deti začnú pomenúvať, čo vidia: točí sa mu hlava, je prekvapené, kolíše sa. To je slovná zásoba o pocitoch, požičaná z hry o fyzike.

Na každom konci ihriska je aj bránka a po čiare v nej prešľapuje zvierací brankár. Gól spustí veľký jasot, konfety a skákajúcich divákov a potom sa lopta vráti na stred na výkop. Nič sa nepočíta, no sieť dáva mieraniu zmysel: deti si začnú vyberať bránku a ťuknutie po ťuknutí k nej loptu posúvajú. Brankári sú pomalí a niekedy naschvál skočia na zlú stranu, takže dvojročné dieťa dá gól dosť často na to, aby to skúšalo ďalej.

Hrajte sa spolu

Ball Bonanza je pieskovisko, takže úlohou rodiča je komentovať, nie dávať pokyny:

• „Pozri, žabke sa točí hlava!“
• „Dokážeš poslať loptu k pande?“
• „Na ktorú bránku ideš? GÓL!“
• „Hviezda! Čo sa stane, keď sa jej lopta dotkne?“

Každých pár minút sa zvieratká rozlúčia a prídu nové a objavujú sa predmety, ktoré pridajú loptu navyše, všetko zrýchlia alebo privolajú ďalších kamarátov. Ukazuj ich dieťaťu, samo si dvojročné dieťa takú malú zmenu nevšimne.

Čo potom

Keď sa dieťa začne pýtať na pravidlá a chce vedieť, či to urobilo dobre, je pripravené na hry s cieľom. Dobrá prvá je Stack It Up: púšťaš kocky, staviaš vežu a smeješ sa, keď spadne. Zrútenie je naschvál tá najzábavnejšia časť, takže prvá skúsenosť so „snažením“ neprichádza spolu s prvou skúsenosťou s „prehrou“.